Od pištole k PDW: ako vznikali moderné obranné zbrane

Vznik zbraní kategorie PDW nebol náhodný ani priamočiary. Predchádzalo mu viac než storočné úsilie nájsť ideálny kompromis medzi kompaktnosťou pištole a účinnosťou pušky. Od upravených pištolí prvej svetovej vojny cez samopaly a ľahké karabíny až po experimenty studenej vojny – každý krok riešil konkrétny problém a zároveň odhaľoval nové limity. Práve z týchto pokusov a slepých uličiek sa postupne zrodil koncept osobnej obrannej zbrane, ako ho poznáme dnes.

V minulom článku sme si vysvetlili rozdiel medzi samopalom a PDW a načali sme vznik dvoch zástupcov tejto kategórie – FN P90 a H&K MP7. Ako už to ale býva, cesta k cieľu je plná prekážok a menej úspešných riešení. A inak tomu nebolo ani v prípade vzniku PDW.

Je ale potrebné dodať, že pohľad na to, čo je či nie je historicky považované za predchodcu PDW, nie je nijak exaktný a často býva subjektívny. V uplynulom viac než storočí sa totiž objavovali rôzne pištole, pušky aj samopaly, ktoré boli upravované či prispôsobované pre potreby účinnejšej sebaobrany alebo špecifických úloh, pre ktoré neboli bežné zbrane vhodné.

Pozrime sa preto bližšie na históriu, ktorá nás doviedla k zbraniam, na ktoré dnes spoliehajú špeciálne vojenské a policajné jednotky po celom svete.

Prvá svetová vojna: začiatok hľadania kompaktnej zbrane

Prvá svetová vojna, tiež nazývaná „Veľká“, nebola veľkou len čo do počtu stratených životov a obrovských škôd na majetku aj životnom prostredí. Jednalo sa tiež o konflikt, ktorý posunul spôsob vedenia vojen o taký veľký kus dopredu, ako žiadny iný.

Nástup automatických zbraní, prvých samonabíjacích pušiek, tankov, lietadiel a absolútna premena taktiky aj stratégie na modernom bojisku – to všetko sa odohrávalo na pozadí zákopovej vojny.

Britskí vojaci v obsadenom nemeckom zákopu počas bitky na Somme (1916). Stiesnené podmienky zákopovej vojny odhalili limity dlhých pušiek a potrebu kompaktnejších zbraní pre osobnú obranu. Foto: Lt. J. W. Brooke / Imperial War Museums (public domain)

Limity opakovacích pušiek v zákopovej vojne

V takomto prostredí sa začali ukazovať limity vtedy bežných dlhých opakovačiek. Išlo o zbrane neohrabané, ťažké, so zbytočne výkonným nábojom a nízkou praktickou kadenciou. Neboli teda príliš vhodné pre dôstojníkov, osádky vozidiel, delostrelcov a ďalší personál, ktorého primárnou úlohou nebolo bojovať v prvej línii. Jednou z možností, ako týchto jednotlivcov vhodne vyzbrojiť, boli revolvery a stále viac populárne pištole.

Druhou možnosťou potom boli samopaly. Tie sa na konci prvej svetovej vojny iba začínali používať a boli vnímané skôr ako útočná zbraň na čistenie zákopov. Pištoľ sa teda zdala byť pre daný účel ideálna. Nie vždy však postačovala kapacita zásobníka a dostrel. Streľba z krátkej zbrane bez pažby často svojou náročnosťou presahovala schopnosti a výcvik strelca.

Pištole ako prvé riešenie

Riešenia tohto problému sa objavili čoskoro a jedným z tých najikonickejších je pravdepodobne tzv. „delostrelecký model“ pištole Parabellum P-08. Štandardná pištoľ P-08, tiež známa podľa svojho tvorcu ako Luger, bola vybavená dlhšou hlavňou s celkovou dĺžkou 200 mm, teda približne dvojnásobkom pôvodnej dĺžky. Objavili sa však modely s dĺžkami až 400 mm. Mierenia boli nastaviteľné až do 800 mm, čo je s nábojom kalibru 9 mm Luger skôr úsmevné.

Najpodstatnejší však bol vysokokapacitný „šnekový“ zásobník na 32 rán a možnosť montáže prídavnej pažby. Vďaka tomu sa značne zvýšil potenciál využitia zbrane pre osobnú obranu. Streľba bola presnejšia, rýchlejšia a vďaka štvornásobnej kapacite zásobníka ponúkala nevídanú palebnú silu.

Prvý krok k vyššej palebnej sile

Druhým zástupcom v línii predkov PDW sa stala iná slávna nemecká pištoľ, a to Mauser C96. V podstate jedna z prvých komerčne úspešných samonabíjacích pištolí na svete. U tejto zbrane sa k odnímateľnej pažbe, ktorá zároveň slúžila ako puzdro zbrane, tiež pridal zásobník s vyššou kapacitou namiesto pevnej nábojovej schránky.

S rôznymi dĺžkami hlavne slúžila táto zbraň bok po boku s Parabellum P-08. Za zmienku stojí napríklad vyhotovenie M1917 Trench Carbine. Značný posun ale prišiel v neskoršej verzii zo začiatku tridsiatych rokov, keď pribudla možnosť streľby dávkou. Tzv. Mauser C96/712 Schnellfeuer si vydobyl skvelú povesť predovšetkým v Číne, no pod označením C96/M30 slúžil aj počas druhej svetovej vojny, napríklad v službách elitných jednotiek SS. Vzhľadom na svoju kompaktnosť a kadenciu dosahujúcu 1000 rán išlo o skutočne ničivú zbraň.

Detail pištole Mauser C96, jednej z prvých úspešných samonabíjacích pištolí. Podobné zbrane s prídavnou pažbou a vyššou kapacitou zásobníka patrili medzi predchodcov konceptu PDW. Foto: Armémuseum (Swedish Army Museum) / CC BY 4.0

Druhá svetová vojna: keď pištole prestávali stačiť

Druhá svetová vojna bola z pohľadu rozvoja PDW tiež veľmi dôležitá. Potreba vyzbrojiť posádky, dôstojníkov a ďalší nebojový personál obrannou zbraňou s väčšou účinnosťou ako bežná pištoľ pretrvávala. Zaujímavý prístup, ktorý je vlastne veľmi podobný vzniku PDW v 90. rokoch 20. storočia, zvolili Američania. Po zavedení samonabíjacej pušky M1 Garand, čo bol samo o sebe veľmi progresívny krok, zistili, že takto veľká a výkonná zbraň nie je najvhodnejšia pre celý rad príslušníkov amerických ozbrojených síl.

M1 Carbine: ľahká alternatíva k puške

Výsledkom snahy ponúknuť menšiu a ľahšiu alternatívu bola M1 Carbine. Išlo o veľmi ľahkú a kompaktnú karabínu s novovyvinutým nábojom kalibru .30 Carbine. Tento náboj sa vzhľadom podobal pištoľovému náboju, ktorého nábojnica bola trochu predĺžená. Spomínate si, ako sme hovorili, že moderné PDW používajú náboje podobné puškovým, len trochu zmenšené? Tu sa opačným spôsobom dosiahlo podobného výsledku.

Oproti samopalu, ktorý sa inak vo výzbroji snáď všetkých armád zúčastňujúcich sa bojov druhej svetovej vojny začínal veľmi presadzovať, ponúkala M1 Carbine lepší dostrel aj presnosť streľby pri zachovaní nízkeho spätného rázu aj váhy samotnej zbrane. Aj keď M1 Carbine trochu zaostávala za kompaktnosťou vyššie uvedených nemeckých zbraní, ktoré bolo možné v určitých prevedeniach nosiť tzv. „na opasku“ ako bežnú pištoľ, tešila sa medzi vojakmi značnej popularite.

Medzistupeň na ceste k útočnej puške

Mnohí navyše považujú M1 Carbine aj za akýsi dielik v skladačke, z ktorej neskôr vzišiel koncept „útočnej pušky“. A práve útočná puška do istej miery riešila problém neskladnosti pušiek na „plnotučný“ náboj, ako 7,92×57 mm Mauser či .30-06 Springfield. Náboj strednej balistickej výkonnosti, kam patrí ako slávny 7,62×39 mm, jeho nástupca 5,45×39 mm, tak aj napr. 5,56×45 mm NATO, už možno ľahšie „zabaliť“ do kompaktného prevedenia.

Na oboch stranách železnej opony sa v priebehu rokov objavilo niekoľko kompaktných útočných pušiek, ktoré mali za cieľ vyplniť práve medzeru medzi pištoľou a plnohodnotnou puškou. To už ale trochu predbiehame.

Studená vojna: nástup kompaktných automatických zbraní

Povojnové hľadanie kompaktnej automatickej zbrane

V povojnovom období sa pozornosť opäť obrátila na kompaktné automatické zbrane, ktoré mali ponúkať vyššiu palebnú silu ako pištole, ale nemali príliš presahovať jej veľkosť. Inými slovami sa malo nadviazať, do určitej miery, na Mauser Schnellfeuer a podobné zbrane.

APS Stečkin: návrat k automatickej pištoli

V ČSSR vzniklo v päťdesiatych rokoch niekoľko prototypov automatických pištolí na novo zavádzaný náboj 9 mm Makarov. Výsledkom bolo zavedenie pištole APS Stečkin do výzbroje sovietskej armády. Išlo o na vtedajšie pomery skôr väčšiu pištoľ s odnímateľnou pažbou, ktorá, podobne ako u Mauseru Schnellfeuer, slúžila aj ako puzdro.

Kapacita 20 rán a kadencia 750 rán za minútu sľubovala pomerne solídnu schopnosť ubrániť zostreleného pilota, tankistu donúteného opustiť svoje vozidlo či dôstojníka prepadnutého v tyle záškodníkmi.

Ukázalo sa však, že Stečkin pravdepodobne nebude tou správnou cestou. Efektívna streľba z takejto zbrane totiž vyžadovala pomerne náročný výcvik. Aj napriek tomu zostala pištoľ APS Stečkin zavedená vo výzbroji sovietskej armády po celé desaťročia a objavuje sa na ukrajinskom bojisku ešte dnes.

Škorpión: skutočný prelom

Skutočný prelom medzi predchodcami PDW však nastal na konci 60. rokov. A skúste hádať, kde? Áno, v Československu. V tom čase totiž mladý a nádejný konštruktér Ing. Miloslav Rybář vytvoril prototyp zbrane označený Š-59. Ten sa o dva roky neskôr dostal do výzbroje zboru ZNB a Čs. ľudovej armády pod názvom samopal vz. 61 „Škorpion“.

V čom bol tak prelomový, pýtate sa? Tak predovšetkým v tom, že bol od začiatku konštruovaný nielen ako pištoľ s možnosťou streľby dávkou, ale ako malý samopal. Ing. Rybář ho nazval „bočným“ samopalom. Napriek svojmu pomerne netradičnému kalibru – 7,65 mm Browning – ponúkal Škorpión skutočne impozantné parametre. Nízka váha iba 1,28 kg, kapacita 10 alebo 20 nábojov v zásobníku uloženom mimo rukoväti zbrane, sklopná ramenná opierka a kompaktná veľkosť umožňovali nosiť zbraň v opaskovom puzdre, ktoré nebolo oveľa väčšie ako to, ktoré ukrývalo pištoľ vz. 52, vtedajšiu štandardnú služobnú zbraň Čs. ľudovej armády.

V nasledujúcich rokoch sa Škorpión stal obľúbenou zbraňou v celom rade ozbrojených zložiek. U nás ho používal Zbor národnej bezpečnosti, na ktorého podnet zbraň vznikla, Čs. ľudová armáda aj Zbor nápravnej výchovy – teda tzv. bachari. Obľúbeným sa stal aj v zahraničí a je potrebné spomenúť, že pre jeho unikátne vlastnosti si ho cenili aj rôzne teroristické skupiny.
Česká zbrojovka v Uherskom Brode ich do polovice 80. rokov vyrobila viac než 200 tisíc kusov. Licencia bola predaná aj do Juhoslávie, kde sa pod označením M84 vyrábal v továrni Zastava v Kragujevaci.

Éra kompaktných samopalov

V priebehu 60., 70. a 80. rokov sa na trhu postupne objavilo mnoho ďalších kompaktných samopalov, hoci boli spravidla väčšie než československý Škorpion.

Poľsko vyvinulo a zaviedlo samopal PM-63 RAK, zaujímavý svojou kombináciou streľby z otvoreného záveru, ktorý však viac pripomínal záver, aký by ste očakávali u pištole. Zbraň bola komorovaná v kalibri 9 mm Makarov, čím prevyšovala výkonom čs. Škorpiona, ale zďaleka nedosiahla jeho obľúbenosti ani rozšírenosti. Zaujímavosť: na niekoľkých dobových fotografiách je vidieť PM-63 ako osobná zbraň palestínskeho vodcu Jásira Arafata.

V USA získal obrovskú popularitu samopal Ingram MAC-10. Opäť išlo o veľmi kompaktnú zbraň s pôsobivou kadenciou. Paleta kalibrov začínala kompaktnou M11 v kalibri 9 mm Browning, cez štandardnú 9mm Luger (MAC-10) až po kaliber .45 ACP. Bohužiaľ, nebol obľúbený len ozbrojenými zložkami, ale aj rôznymi gangmi a zločincami. Túto negatívnu reputáciu bezpochyby posilnila obľúbenosť zbrane v hollywoodských filmoch.

Pozadu nezostali ani Izraelci so svojím Micro UZI. Ten na rozdiel od Ingramu strieľa z prednej polohy záveru a s Ingramom okrem subkompaktných rozmerov a ergonómie tehly zdieľa tiež kadenciu cez 1000 rán za minútu. Micro UZI sa však dočkal v priebehu rokov mnohých vylepšení a ešte dnes je v katalógu výrobcu IWI ponúkaný ako UZI PRO.

A nespomenúť výrobok nemeckej zbrojovky Heckler & Koch – samopal MP5K – by bolo takmer hriechom. Oproti izraelskému a americkému samopalu však išlo o úplne iný vesmír. Starostlivo spracovaná zbraň so systémom brzdeným valčekmi je dnes už legendou a stále sa používa rovnako ako jej väčší súrodenec MP5.

M1A1 Carbine so sklopnou pažbou pre výsadkové jednotky. Ľahká a kompaktná zbraň vznikla ako alternatíva k plnohodnotnej puške a predstavuje dôležitý krok na ceste k moderným osobným obranným zbraniam (PDW). Foto: Rama / CC BY-SA 3.0

Kompaktné útočné pušky ako alternatíva

Okrem kompaktných samopalov – a už sme to tiež spomenuli – ponúkalo mnoho zbrojoviek aj kompaktné útočné pušky. Zvyčajne išlo o varianty štandardných modelov so sklopnou alebo výsuvnou pažbou a výrazne skrátenou hlavňou. XM177, známejší ako Colt Commando, je príkladom karabíny vychádzajúcej z pušky M-16. Hlaveň skrátená až na 10,5 palca síce zvýšila kompaktnosť zbrane, limitujúcim prvkom však bola vratná pružina umiestnená v pažbe, a teda nemožnosť aplikovať sklopnú pažbu. Rusi v 80. rokoch prišli so subkompaktným prevedením pušky AK-74, známym ako AKS-74U, familiárne nazývaným „Sučka“.
Zaujímavý fakt: sovietski piloti v Afganistane nosili pušku AKS-74U uloženú v akomsi opaskovom/stehennom puzdre. Pohyb so zbraňou o váhe 2,7 kg a dĺžke takmer pol metra musel byť náročný.

Limity samopalov aj karabín

To už sa ale nachádzame v 80. rokoch 20. storočia, teda v dobe, kedy si ozbrojené zložky začali uvedomovať limity samopalov aj kompaktných útočných pušiek pre účely osobnej obrany. Samopal nevyhovoval predovšetkým obmedzeným výkonom pištoľového náboja, útočné pušky v krátkom prevedení boli stále pomerne veľké a ťažké, aby plnili úlohu, ktorá sa od PDW očakávala. A práve v tej dobe sa zrodil nápad skombinovať obidve zbrane do jednej. Výsledkom boli zbrane spomínané v predchádzajúcom článku.

Na záver je potrebné povedať, že sa myšlienka zbraní kategórie PDW nepresadila do takej miery, ako sa pôvodne očakávalo. Koniec koncov, už samotná existencia iba niekoľkých málo skutočných PDW naznačuje, že sa konceptu obrannej automatickej zbrane nepodarilo úplne vytlačiť samopaly a kompaktné útočné pušky z výzbroje armád a policajných zložiek. Skôr ich doplnili tam, kde bolo potrebné.