Matěj Houška: Z českých revírov až do mongolskej divočiny

Začínal pri vode v troch rokoch a dnes patrí medzi najvýraznejších mladých tvorcov českej outdoorovej scény. Rybárčenie pre neho nikdy nebolo o rekordoch ani číslach v podberáku, ale o príbehoch, krajine a ľuďoch, ktorých na svojich cestách stretáva. Natáča a objavuje zabudnuté miesta, hovorí o etike lovu a plní si sny, o ktorých si väčšina rybárov nechá len snívať. Ako premýšľa sedemnásťročný dobrodruh o úspechu, divočine, zodpovednosti a ako prebiehala jeho cesta v Mongolsku? To všetko sa dozviete v našom rozhovore s Matějom.

Príbehy, ktoré začali pri vode

Ako sa tvoj vzťah k rybárčeniu zmenil od doby, keď si s ním začínal v troch rokoch až do dneška?

Myslím, že tá hlavná podstata môjho vzťahu k rybárčeniu zostáva stále rovnaká. Samozrejme som rybár, takže čím väčší úlovok, tým lepšie, ale rozhodne v tom nevidím ten hlavný zmysel. Rybolov pre mňa totiž už od úplných začiatkov nie je o centimetroch ani rekordoch, naopak je o príbehoch a dobrodružstvách, ktoré pri vode zažívam. Pevne dúfam, že to tak aj navždy zostane, pretože to je ten hlavný dôvod, prečo sa k vode vydávam a stále mám čo objavovať.

Matěj Houška pri práci v lese – bushcraft a pobyt v prírode sú pre neho rovnako dôležité ako samotné rybárčenie. V divočine rozhodujú skúsenosti aj spoľahlivé vybavenie.

Čo ťa priviedlo k tomu, že si začal natáčať videá a zdieľať svoje zážitky s ostatnými?

To sa prihodilo vlastne úplne náhodou. Hneď v ôsmich rokoch, kedy som zložil rybárske skúšky, som začal chodiť s mamkou na potok chytať pstruhy. Aby sa pritom mamka nenudila, kúpila si malý foťák na fotografovanie okolitej prírody. No, a jedného dňa ma napadlo, že by sme to moje chytanie mohli natočiť a vytvoriť si peknú spomienku.

Takže sme točili, ja som do toho rozprával, brat nám to potom pomohol celé zostrihať a vzniklo moje úplne prvé video a zároveň prvý diel seriálu "S Matějom pri vode". Ľuďom sa to veľmi páčilo, tak sme s mamou vzápätí natočili ešte jeden diel o pleskáčoch, ktoré chytám od mala.

Následne ale prišiel zlom - konkrétne po spustení prvej časti môjho seriálu Zapomenuté revíry v roku 2019, kedy mi bolo ešte 11 rokov. Tento projekt sa totiž rýchlo dostal medzi veľké množstvo ľudí a mal pre mňa osobne úplne nečakaný úspech.

Po tejto skúsenosti mi už bolo jasné, že chcem vo svojej tvorbe pokračovať, aby som mohol ľuďom odovzdávať príbehy a emócie, ktoré pri svojich dobrodružstvách zažívam. No, dnes mám 17 rokov a postupne sa v tom utvrdzujem čoraz viac. Hlavne vďaka fanúšikom, zážitkom, ktoré som vďaka tvorbe mohol zažiť, a rovnako aj ľuďom, ktorých som vďaka nej mohol spoznať.

V projekte Zabudnuté revíry odkrývaš aj históriu miest. Ktorý príbeh ťa zasiahol najviac?

Je to tak! A hlavne aj ľudských príbehov, ktoré mnohokrát nespatrili svetlo sveta, som objavil naozaj veľa. Keď som napríklad natáčal v jednej malej dedine, z rozprávania miestnych obyvateľov som sa dozvedel veľmi dojímavý príbeh. Na konci druhej svetovej vojny tam prechádzal tzv. „pochod smrti“.

Keď pani z miestneho domu videla tú hrôzu, schytila všetok chlieb, ktorý mali doma, a hodila ho cez plot vyhladovaným väzňom. To, že to pre ňu a celú jej rodinu mohlo mať tragické následky, je holý fakt. Tým však príbeh nekončí. V lesných serpentínach stratili dozorcovia prehľad a niekoľko väzňov sa pokúsilo o útek. Jedna žena bola nanešťastie na mieste zastrelená, ale niekoľkým ďalším sa podarilo utiecť.

V noci potom štyria z nich zaklopali na okno domu práve zmiňovanej pani. Jeho obyvatelia ich ukryli, nechali v dome prenocovať, dali im jedlo aj nové oblečenie. Utečenci potom hneď ráno odišli, aby sa vrátili do svojich domovov. Väzenské oblečenie miestni ľudia okamžite spálili, aby ho nikto nenašiel. Vrcholom celého príbehu je, že niekoľko rokov po vojne sa dvaja zo zachránených väzňov na toto miesto vrátili, aby statočným ľuďom poďakovali. A to stretnutie bolo vraj skutočne veľmi dojímavé.

Vysnívaný tajmen z mongolskej divočiny. Okamih, na ktorý Matěj čakal od detstva, a vrchol expedície, kde si príroda určuje vlastné pravidlá.

Tam, kde vládne divočina

V čom sa líši rybolov v Mongolsku od českých revírov a aká bola počas expedície najväčšia výzva?

Poznal som úplne iný svet a celá expedícia bola dobrodružstvom od začiatku až do konca. Dôležité pre mňa bolo jedno poznanie, že Mongolsko je po všetkých stránkach krajina kontrastov. Určite ma nadchla mongolská divočina, vydal som sa totiž do jednej z najodľahlejších oblastí Mongolska, do miest, kde vládnu medvede, rosomáky a hlavne vlky, ktoré mi boli denne v pätách. Byť v ich neustálej blízkosti bolo úžasné aj trochu desivé zároveň.

Prvé dni expedície pre mňa boli hlavne o zoznamovaní sa s riekou, tak, aby som dokázal zvoliť správnu stratégiu a vedel sa v rieke aj jej okolí dobre orientovať. Rieka meandrovala miestami nepriechodnou zarastanou džungľou, takže jedinou možnosťou, ako sa dostať k tým najlepším miestam, bolo splavovať rieku raftom.

Postupne sa mi podarilo uloviť veľkého lenoka aj hneď niekoľko kusov trofejných a mimoriadne vzácnu šťuku amurskú - jedná sa o endemitný druh východnej Ázie. Tajmen mi ale stále unikal. Navyše sa všetko veľmi skomplikovalo, keď som v priebehu expedície odpadol s horúčkou, a prišiel tak o 2 dni lovu - to pre mňa bola po psychickej stránke rozhodne najhoršia časť expedície.

Miestni bohovia asi stáli pri mne a ja som nakoniec tajmena naozaj dostal na prút. Aj keď je naša česká príroda tiež plná tajomstiev, Mongolsko je úplne iná liga a v tom je podľa mňa aj ten najväčší rozdiel z hľadiska rybárčenia. Lovíte na miestach, ktoré vôbec nepoznáte, kde si divočina určuje svoje vlastné pravidlá a navyše sa snažíte prekabátiť rybu, ktorej život je pre nás dodnes opradený mnohými záhadami.

Bez čoho na výpravu nikdy nevyrazíš?

Mám také tri základné veci, bez ktorých na výpravy do prírody nikdy nevyrážam – nôž, kresadlo a vodný filter. To sú podľa mňa aj tie najdôležitejšie veci, ktoré by mal mať pri sebe každý zálesák. K tomu už len väčšinou dopĺňam KPZ (krabičku poslednej záchrany), malú lekárničku a potrebné vybavenie podľa toho, aký je cieľ výpravy. Mnohokrát mi toto vybavenie pomohlo aj v nebezpečných alebo riskantných situáciách.

Rešpekt ako základ

Vnímaš svoju tvorbu ako zodpovednosť?

Rozhodne. Mojím cieľom v tvorbe je odovzdávať ľuďom príbehy a emócie, ktoré pri svojich dobrodružstvách zažívam, ale zároveň ich aj inšpirovať. A z toho dôvodu je pre mňa extrémne dôležité, aby som ich inšpiroval správnym smerom. O to viac, keď ma sleduje aj obrovské množstvo malých detí, ktoré sú budúcnosťou nášho sveta.

Čo pre teba znamená fakt, že si bol ako prvý český rybár na titulnej stránke Esquire aj spomenutý vo Wired?

Je to pre mňa obrovská česť, ale neberiem to čisto ako svoj úspech, ale ako úspech všetkých českých rybárov a zálesákov. To, že sa predsa rybárčenie a príroda dostali na titulnú stranu tak prestížneho amerického magazínu, ako je Esquire, je predsa fantastické.

Navyše strašne rád na to fotenie spomínam. Nikdy predtým som profesionálne nefotil, a keď dorazil štáb o desiatich ľuďoch a z auta vystúpil sám Ben Renč (jeden z našich najlepších fotografov, ktorý fotí tie najväčšie svetové hviezdy), vravel som si s úsmevom, že to bude ešte veľmi zaujímavé. Ja - obyčajný rybár a zálesák, a teraz po mne niekto bude chcieť, aby som sa správal ako profesionálny fotomodel…

Lenže Ben mi hneď na začiatku povedal: „Matěji, buď úplne prirodzený, nič iné od teba nechcem.“ A presne tak to aj bolo. Všetko fungovalo prirodzene, bez tlaku, bez pretvárky a ja som si celé fotenie s Benom aj celým tímom neuveriteľne užil. Pravdou je, že vydaním titulky sa okolo toho strhol neuveriteľný rozruch, ktorý som naozaj nečakal.

Ktorá ryba ti uviazla najviac v pamäti a prečo? V jednom rozhovore si spomenul, že ryby neješ – povieš nám o tom viac?

Tak samozrejme je to tajmen, ktorého sa mi podarilo uloviť na mojej minuloročnej expedícii v Mongolsku. Na celej našej planéte neexistuje iný tvor, s ktorým by som sa tak veľmi túžil stretnúť. Tajmen pre mňa znamenal najväčší rybársky sen, ktorý som v sebe nosil od detstva a ten okamih, keď sa pri zdolávaní prvýkrát ukázal na hladine, si budem určite pamätať do konca života.

Ja ryby púšťam späť do ich domova už od chvíle, keď som s rybárčením začal. Žijem v dobe a životnej situácii, keď nepotrebujem nutne chytať ryby pre vlastnú obživu a robí mi radosť, keď si ryba pláva ďalej, môže sa rozmnožiť a ja sa možno raz stretnem s jej potomkami. Osobne ale nemám vôbec nič proti rybárom, ktorí si občas rybu vezmú aj domov na jedenie.

Problém vidím v tom, keď si niektorí „rybári“ odnesú od vody za jediný rok skutočne aj stovky kilogramov rýb, vrátane tých trofejných, ktoré by sa jednoznačne mali vracať vode. Ďalšiu závažnú chybu vidím v tom, že sa aj v dnešnej dobe niektorí rybári nevedia k rybám náležite správať - kvôli fotografiám ich sakujú (uchovávajú dlhú dobu v sieťach), nešetrne s nimi manipulujú atď. Ak rybu púšťajú späť do vody, musia to robiť správnym šetrným spôsobom tak, aby sa netrápila a neskôr neuhynula.

K etickému rybolovu ale patrí aj samotné správanie pri love. Hluk opitých rybárov, neporiadok, agresia týchto ľudí alebo aj hlučné grilovacie párty - to k vode jednoducho nepatrí! Správny rybár má na rybách hovoriť potichu, ostatných ľudí okolo seba nerušiť a splynúť čo najviac s prírodou.

Na čo je v divočine skutočný spoľah

Tvoj prístup je veľmi praktický – vybavenie musí fungovať, nielen pekne vyzerať. Aké tipy na vybavenie by si dal ľuďom, ktorí chcú vyraziť do prírody rovnako pripravení ako ty?

To je naprosto presne povedané - moje vybavenie jednoducho musí fungovať a musí byť spoľahlivé v každej situácii. Je zásadný rozdiel medzi tým vyraziť na pár hodín do miestnej prírody alebo sa na dlhú dobu vydať do divočiny v zahraničí, ďaleko od civilizácie a lekárskej pomoci. Práve tam sa ukáže, čo má zmysel a čo je len pozlátko. Vybavenie je potrebné vyberať podľa účelu konkrétnej výpravy a v tom mám jasno.

Som naozaj veľmi rád za spoluprácu s RIGAD, pretože vybavenie od nich používam na všetkých výpravách aj expedíciách a viem, že sa na ne môžem spoľahnúť aj v tých najnáročnejších podmienkach, aké boli napríklad práve v mongolskej divočine.

Vybavenie, na ktoré je spoľah – od odolnej tašky cez spacák a čelovku až po základnú výbavu do náročných podmienok. V divočine rozhoduje funkčnosť, nie image.

Medzi kamerou, gitarou a budúcnosťou

Čo je väčšia výzva: natočiť kvalitné video v divočine, alebo jednoducho „byť tam“ a zažiť to bez kamery?

Natočiť kvalitný film a príbeh v prírode je zložitá technická aj psychická disciplína. Neustále riešite svetlo, zvuk, batérie, počasie, bezpečnosť techniky aj vlastnú koncentráciu. Často musíte ísť proti svojej intuícii, pretože myslíte dopredu - záber, kontinuita, príbeh atď. Zážitok totiž filtrujete cez kameru.

Byť tam bez kamery je zasa iný druh výzvy. Jasné, že si to bez kamery užijete oveľa viac - žijete viac prítomnosťou, viac vnímate priestor, ticho aj detaily okolo seba. Na druhej strane potom chýba možnosť to všetko zdieľať s fanúšikmi, odovzdať im skúsenosti aj zážitky, ktoré by inak možno nikdy nepocítili.

Jedno vás núti podávať výkon, druhé naopak spomaliť a prijať realitu takú, aká je. A práve preto majú obe disciplíny svoj zmysel. Každá iný, ale žiadna nie je jednoduchšia.

Keď nejdeš rybárčiť alebo natáčať, čo robíš rád vo voľnom čase?

Úprimne, toho voľného času mám naozaj neuveriteľne málo a samozrejme je tu škola. Som už v predposlednom ročníku na gymnáziu a aj vzhľadom na môj individuálny študijný plán, kedy mi v niektorých predmetoch veľmi chýba výklad, je to čím ďalej náročnejšie. Každopádne mimo prírodu a tvorbu je mojím najväčším koníčkom hudba, a to konkrétne hra na gitaru.

Klasická otázka na záver. Kde sa vidíš napríklad za 5 rokov – v divočine, pri vode, na pódiu, alebo úplne niekde inde?

Úprimne, určite sa nevidím na jednom konkrétnom mieste. Skôr dúfam, že za päť rokov budem stále môcť robiť veci, ktoré ma napĺňajú, či už v prírode, pri vode, na pódiu alebo pred kamerou atď. a tiež s ľuďmi, s ktorými to dáva zmysel. Ak toto vyjde a ja si budem ďalej plniť svoje sny, tak to bude už vlastne sám o sebe ďalší splnený sen…

Matěj Houška dokazuje, že rybolov nemusí byť o trofejách, ale o príbehoch, rešpekte k prírode a odvahe ísť ďalej, než kam väčšina z nás dovidí. Či už sa vydáte na slovenský revír, alebo snívate o vlastnej expedícii do divočiny, jedno zostáva rovnaké – spoľahlivé vybavenie a správny prístup sú základ.

👉 Chystáte sa aj vy na svoju ďalšiu výpravu? Prezrite si výber vybavenia, ktoré obstojí v slovenskej prírode aj v extrémnych podmienkach divočiny.

🔵 Sledujte Matěja

Jeho expedície, nové časti série a zákulisie natáčania môžete sledovať na jeho oficiálnych kanáloch:

🌐 Web: www.matejhouska.cz
📷 Instagram: @matejhouska_official
📘 Facebook: Matěj Houška – Dobrodruh