Tragický príbeh USS Indianapolis

Zatiaľ čo 2. svetová vojna v našich končinách oficiálne skončila už v máji 1945, na svetovom poli sa stále bojovalo. A najľútejšie boje prebiehali medzi Spojenými štátmi a Japonskom. K letným obetiam – teda ľuďom, ktorí padli tesne pred koncom vojny – patrila aj posádka amerického krížnika USS Indianapolis (CA-35).

Ten sa smutne zapísal do histórie ako posledná americká loď, ktorá bola potopená za 2. sv. vojny. A tiež ako americká loď, pri ktorej potopení našlo smrť najviac námorníkov.

Predvojnové roky

Ale nepredbiehajme. Ťažký krížnik triedy Portland bol spustený na vodu koncom roku 1931 a oficiálne uvedený do služby zhruba o rok neskôr. Obrovská, takmer 186 metrov, dlhá loď s výtlakom viac ako 10 tisíc ton sa na svoju veľkosť a hmotnosť pohybovala vcelku svižne - a to maximálnou rýchlosťou 32,5 uzla, teda cca 60 km/h.

Ešte pred vojnou (v roku 1933) sa USS Indianapolis preslávila tým, že na jej palube strávil tri dni vtedy čerstvo zvolený americký prezident Franklin D. Roosevelt. Ten sa na krížnik v nasledujúcich rokoch vrátil ešte dvakrát, z toho raz na ňom dokonca plával na priateľskú návštevu po južnej Amerike.

Už pri svojom vzniku bola loď vybavená deviatimi 203mm kanónmi na troch vežiach. Ďalej ôsmimi 127mm kanónmi a 12,7mm guľometmi. Tie však boli v priebehu vojny uznané za neefektívne a boli nahradené novými prvkami protilietadlovej výzbroje. Tesne pred potopením k tejto výzbroji patrilo 24 kanónov kalibru 40 mm a 14 kanónov kalibru 20 mm.

Počas vojny unikla osudu viackrát

Koncom roku 1941 mala loď aj jej posádka ešte šťastie, že sa vôbec dožili Vianoc. Kontradmirál vo výslužbe Sam Cox vo svojom príhovore k preživším z roku 2015 pripomenul slávny útok na Pearl Harbor. Ten sa odohral dňa 7. decembra 1941 a práve v ten deň sa USS Indianapolis s niekoľkými ďalšími plavidlami – menšími minolovkami – zúčastnila delostreleckého cvičenia na ostrove Johnston.

Následne bola odvolaná, aby pátrala po útočných jednotkách Japoncov. Lenže v tej chvíli bolo vo vodách okolo Pearl Harboru rozmiestnených viac ako 25 japonských ponoriek. Je veľmi pravdepodobné, že vtedy USS Indianapolis len náhodou unikla „hrobárovi z lopaty“. Nebezpečnými vodami preplávala bez jediného šrámu.

Zásadná bola úloha USS Indianapolis pri odvetných útokoch proti Japoncom, ktorí v marci 1942 zaútočili na Novú Guineu. Vtedy úspešne ochránila americké lietadlové lode, ktoré následne, v bitke v Korálovom mori v máji 1942, pomohli vyradiť z prevádzky dve japonské lode. Vďaka tomu sa zvýšili šance Američanov v kľúčovej bitke o Midway v júni 1942, keď ich tri lietadlové lode nemuseli bojovať so šiestimi, ale len so štyrmi loďami japonskými. USS Indianapolis tak Američanom najskôr pomohla vyhrať vojnu, hoci možno trochu sprostredkovane.

Následne osud USS Indianapolis ušetril ešte raz, keď sa pohybovala vo vodách v blízkosti eskortnej lode USS Liscome Bay, ktorá bola torpédovaná japonskou ponorkou a kvôli tomu prišlo o život viac ako 650 členov jej posádky. Potom, na jar 1945, sa krížnik zúčastnil bitky o Okinawe, kde bolo zabitých oveľa viac amerických námorníkov ako v bitke o Pearl Harbor. A opäť to prežil. A následne prežil aj nálet japonského kamikaze.

A potom prišiel koniec

Námorníkov na palube USS Indianapolis však nakoniec šťastie opustilo. Stalo sa tak pri návrate z ich poslednej a najdôležitejšej misie. V júli 1945 totiž práve tento krížnik priviezol na ostrov Tinian atómovú bombu Little Boy, ktorá bola v septembri zvrhnutá na Hirošimu. Lenže loď pri návrate späť dvoma torpédmi zasiahla japonská ponorka I-58. Stalo sa tak 30. júla 1945.

Misia však bola utajená, a tak posádku nikto nehľadal. To viedlo k dodatočným a zbytočným stratám. Počas 12 minút, čo sa USS Indianapolis potápala, zomrelo na jej palube okolo 300 mužov. Z celkovo 1 196 členov posádky ich ale nakoniec bolo zachránených iba 316 (z toho dvaja zomreli na následky svojich zranení už v priebehu augusta 1945).

Trosečníci boli úplnou náhodou nájdení až štyri dni po potopení lode prieskumným lietadlom Lockheed PV-1 Ventura Bomber a jeho pilotom Wilburom C. Gwinnom. Časť preživších sa hneď potom snažil zachrániť hydroplán PBY Catalina a neskôr sa pridal aj eskortný torpédoborec USS Cecil J. Doyle, prvý zo siedmich záchranných lodí na scéne.

Lenže väčšina tých, ktorí prežili priamo potopenie lode, zomrela hlavne na vyčerpanie, dehydratáciu a otravu slanou vodou. Veľa ich tiež neprežilo boje so všadeprítomnými žralokmi (odhady počtu námorníkov zabitých žralokmi sa pohybujú od niekoľkých desiatok po 150). Len pár členov posádky malo to šťastie, že v troskách lode našli nejaké jedlo a aj vďaka tomu sa dočkali záchrany.

Nebezpečné žraloky

U krvilačných žralokov sa na chvíľu musíme zastaviť. Ide totiž o najväčší masaker ľudí týmito zvieratami v známych dejinách ľudstva. A to aj v prípade, že budeme brať do úvahy tie najtriezvejšie štatistiky, teda niekoľko desiatok zabitých námorníkov za štyri dni. Stačí sa pozrieť na štatistiky (nevyprovokovaných) útokov žralokov na človeka v roku 2021. Takýchto útokov bolo za celý rok 73, z toho iba deväť bolo fatálnych.

Tragédia tkvela hlavne v tom, že žraloky vo Filipínskom mori boli k vraku lode zo širokého okolia prilákaní krvou zosnulých a zranených námorníkov. Lenže tí, ktorí prežili, mali len dve možnosti - buď sa potopiť spoločne s torpédovanou loďou alebo skočiť do vody a snažiť sa prežiť. Lenže v tej chvíli boj o prežitie pre väčšinu z nich ešte len začal. Potom, čo žralokom prestali stačiť telá obetí, vrhli sa aj na živé.

Na preživších námorníkov útočili žraloky bielocípi a žraloky tigrie. Tí preživší neskôr rozprávali hrôzy o mužoch, ktorí boli požieraní zaživa. O kriku, ktorý sa ozýval nocou. Je vôbec prekvapujúce, že s takými zážitkami sa niektorí z preživších dokázali dožiť aj viac ako 90 rokov.

Čo sa dialo potom

Strata USS Indianapolis bola verejnosti oznámená až 15. augusta, teda viac ako 2 týždne po potopení lode. Bolo to aj kvôli tomu, aby bol tento prešľap amerického námorníctva (hlavne čo sa oneskorenej záchrany týka) v hlavných správach zatienený oznámením prezidenta Trumana o tom, že cisár Hirohito podpísal kapituláciu.

Od novembra 1944 velil USS Indianapolis kapitán Charles B. McVay III. Ten bol potom súdený za to, že jeho loď bola potopená údajne preto, že preplával Filipínske more na priamo, keď ho mal križovať. Ako ale na súde vypovedal kapitán japonskej ponorky I-58, ani to by mu nepomohlo.

Dňa 6. novembra 1968 spáchal kapitán McVay kvôli psychickým problémom samovraždu. Očistený bol americkým Kongresom a prezidentom Billom Clintonom až 30. októbra 2000. Ostatne, ako sa ukázalo, nebol na jeho stíhanie a súdenie vôbec žiadny dôvod. Veď už pred cestou žiadal o sprievod torpédoborca s tým, že za celú vojnu neplávala žiadna veľká loď postrádajúca účinnú ochranu proti ponorkám Filipínskym morom bez sprievodu. Ale jeho žiadosti nebolo vyhovené.

Rovnako tak vraj bola ignorovaná správa I-58 svojmu veleniu, ktorú dekódovala námorná rozviedka a v ktorej sa nachádzala informácia o potopení USS Indianapolis. A zároveň kapitánovi McVayovi nebolo povedané, že krátko pred jeho opustením Guamu kvôli utajovanej misii bol v okolí jeho plánovanej trasy japonskou ponorkou potopený torpédoborec USS Underhill.

Vrak lode bol nájdený 19. augusta 2017 tímom vedeným americkým miliardárom a spoluzakladateľom Microsoftu Paulom Allenom v hĺbke 5 500 metrov. Verejnosti boli zábery z lode ukázané o necelý mesiac neskôr.

Ako poznamenal kontradmirál Cox na konci svojho príhovoru, všetkých 1 196 mužov na palube USS Indianapolis boli hrdinovia už dávno predtým, ako ich plavidlo trafila torpéda japonskej ponorky. V roku 2015, teda v čase jeho príhovoru, ešte žilo 32 pôvodných členov posádky USS Indianapolis. Januára 2022 sa dožili iba dvaja z nich.